Tradícia komunikovania s mŕtvymi (nekromantia) je veľmi stará.
Už od predhistórie naši predkovia verili, že duša, duch (spiritus) zomretých žije po smrti v inom svete ďalej, a preto dávali mŕtvym do hrobov dary a potraviny. Egypťania v období Starej ríše písali na nádoby s potravinami aj odkazy pre mŕtvych a snažili sa tak spojiť sa s nimi.
Avšak až v polovici 19. storočia sa na základe tejto jednoduchej predstavy vynorilo masové hnutie. Je takmer neuveriteľné, že vzniklo z obyčajného žartu dvoch dievčat, 14-ročnej Margaret (1833 – 1893) a 11-ročnej Kate (1836 – 1892) Foxových z Hydesvillu v USA, ktoré sa rozhodli strašiť svoju rodinu. Bolo to v marci roku 1848, keď „počuli“ čudesné kroky a klopanie v dome. „Objavili“, že sú to duchovia zomretých osôb. Vypracovali si i zvláštny spôsob, ako s duchmi komunikovať a ako sa od nich dozvedať správy zo záhrobného sveta. Stačilo odriekavať abecedu a pri správnom písmene sa ozvalo klopkanie.
Čoskoro, keď sa v ich dome našli ľudské kosti, získali ich historky vierohodnosť. Sestry prednášali svoje skúsenosti po celých USA a stali sa slávne. Možnosť spájať sa s duchmi zomretých sa stala rýchlo populárna a čoraz viac ľudí sa pokúšalo sestry napodobniť. Takmer po celý život trvali sestry na pravdivosti svojich tvrdení, a až na konci svojho života, v roku 1888, sa Margaret k podvodu priznala. Špagátom si vraj k palcu na nohe priväzovala rôzne predmety a klopkala nimi o podlahu. Podľa vyjadrenia troch lekárov, ktorí tvrdenia sestier overovali, išlo však o praskanie, pukanie v kolenných kĺboch.
Pre nový spôsob komunikácie s duchmi sa začal používať termín špiritizmus (angl. spiritualism). Čoskoro sa z neho stala módna záležitosť, ktorá zachvátila celú spoločnosť. Obzvlášť rýchlo sa špiritistické hnutie rozšírilo vo vnútri protestantských siekt. Už roku 1855 bolo v USA viac než milión a roku 1890 už 15 miliónov organizovaných špiritistov a 30 000 médií. K špiritizmu sa prihlásilo i mnoho vysoko vážených osôb, umelcov, univerzitných profesorov a politikov.
