Pokánie – Cesta k Bohu

Odpustenie je prvým kľúčom, ktorým môžeme otvoriť dvere, aby mohol prísť Ježiš so svojou uzdravujúcou mocou. Druhým kľúčom je pokánie.
Pre slovo pokánie sa v Starom zákone používajú dva výrazy: 1. naham (ľutovať, zmeniť zmýšľanie), 2. šub (obrátiť sa, vrátiť sa). V Novom zákone sú použité výrazy metanoeo, metamelomai (zmena mysle, teda aj ľutovať, pociťovať výčitky). V každom prípade, pokánie znamená skrze ľútosť zmeniť zmýšľanie.

Čo je však skutočná ľútosť? Boh často ukazuje zlé veci nášho života prostredníctvom svedomia. Mať výčitky ešte neznamená ľutovať. Musíme k nim zaujať stanovisko. Sme sklamaní, že sme zlú vec neurobili lepšie, či sa chlácholíme tým, že to robia aj iní, alebo naozaj ľutujeme to, čo nám svedomie vyčíta? A ak áno, prečo to ľutujeme? Ľutovať totiž môžeme napríklad aj to, že zlo ktoré sme vykonali vyšlo najavo, alebo že za to budeme potrestaní! Ľutovať môžeme aj zo strachu napríklad z Božieho hnevu, z pekla! To však nie je skutočná ľútosť. Tá by mala byť motivovaná láskou.

Opravdivé pokánie znamená:
Zmeniť svoje myslenie: začíname si uvedomovať hrôzu hriechu a jeho dôsledky. Spoznávame, kým sme sami v sebe a to, ako sa hriech Bohu hlboko protiví.
Zmeniť svoje konanie:
1) odvraciame sa od hriechu;
2) podriaďujeme svoje životy Bohu;
3) konáme tak, ako nám Boh vraví vo svojom slove.

Tri dôležité prvky pokánia:
1) Pokánie je záležitosťou poznania:
Potrebujeme si uvedomiť špinu nášho hriechu v očiach Boha a porovnať svoje hriechy s jeho svätosťou.
2) Pokánie je záležitosťou citu:
Ak si dôsledne uvedomíme svoj stav pred Bohom, vyvolá to v nás citovú reakciu, ktorá zahŕňa hlboký pocit previnenia a ľútosti (Iz 6, 5; Ž 51, 9).
3) Pokánie je záležitosťou vôle:
Pokánie zahŕňa aj vôľu – skutok poslušnosti. Keď pochopíme, čo máme pred Pánom a voči blížnym korigovať a urobíme to. Niekedy budeme musieť danú vec korigovať opakovane až dovtedy, kým sa „nový návyk“ nestane súčasťou nášho nového charakteru.

Pokánie nie je len jednorazový akt, je to postoj nášho srdca založený na našom každodennom vzťahu s Bohom.

Ovocie tohto pokánia je, že:
-keď sme konfrontovaní, prijímame pravdu,
-zameriavame pozornosť na zranených a na Boha,
-pociťujeme škodu, ako keby sa stala nám,
-berieme zodpovednosť za vlastné konanie,
-prijímame následky hriechu,
-dovoľujeme Bohu zmeniť naše srdce a zmýšľanie,
-vytvárame si nové návyky, čo spôsobuje náš duchovný rast,
-rozhojňuje sa v nás Božie požehnanie a zažívame oslobodenie od zlozvykov.

Krížová cesta za vnútorné uzdravenie

Úvodná modlitba.
Pán Ježiš povedal: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí.“ Každý z nás od svojho počatia až doteraz prežil mnohé bolestné chvíle, ktoré zanechali v našom podvedomí nezahojené rany. Môžu byť príčinou našich opakovaných zviazaností, smútku, psychických ťažkostí, komplexov, slabostí a hriechov. Duchu Svätý, ktorý prenikáš nielen hlbiny Božie, ale aj hlbiny nášho podvedomia, urob teraz liečenie našej pamäti. Vzbuď v nás živú vieru v tvoju uzdravujúcu moc. Odovzdávame ti celý svoj život, všetky naše vnútorné rany, o ktorých vieme, aj tie, o ktorých vieš iba ty. Zjednoť nás v láske, aby sme prosili nielen za seba, ale aj za tých, ktorí to z nás najviac potrebujú.
Ukrižovaný Ježišu zmiluj sa nad nami. Aj nad dušami v očistci.


I. zastavenie: Pána Ježiša odsúdili na smrť

Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. Lebo si svojím svätým krížom svet vykúpil.
Uvedomme si teraz, čo sa to pred dvetisíc rokmi stalo! Hriešny človek odsúdil na smrť svojho Spasiteľa,
Vtelené Božie Slovo, skrze ktoré a pre ktoré bolo všetko stvorené, teda aj človek. Bol to najnespravodlivejší súd všetkých čias. Pán Ježiš sa nebránil nespravodlivému obvineniu a rozsudok prijíma s tichosťou a odovzdanosťou do vôle Otca. Pane, my sme vo svojom živote často nedokázali prijať ani spravodlivé napomenutie a nie to ešte ohováranie, posudzovanie, či krivé svedectvo proti svojej osobe. Láskavý Ježišu, v tejto chvíli ticha ti chceme odovzdať všetky bolestné miesta v našom vnútri, aby si ich uzdravil. Daj nám silu, úplne odpustiť. Prosíme ťa za tých, ktorým sme my takto ublížili. Uzdrav ich vnútro a daj, aby aj oni odpustili nám. Duchu Svätý, pomôž nám vyhýbať sa takýmto hriechom. (chvíľa ticha)
Ukrižovaný Ježišu zmiluj sa nad nami. Aj nad dušami v očistci.

II. zastavenie: Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia.
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti. Lebo si svojím svätým krížom svet vykúpil.
Pán Ježiš s láskou berie kríž na svoje plecia. Aký je ťažký! Však je obťažený našimi hriechmi, slabosťami, bolesťami, chorobami. Aj my sme niesli vo svojom živote mnohé kríže. Niektoré boli také ťažké! Strata milovanej osoby, ťažká choroba, sklamanie v láske… Koľko by sa toho dalo vymenovať. Nedokázali sme ich všetky prijať. Ostali v nás výčitky voči ľuďom a možno i voči tebe, že si ich dopustil. Milosrdný Ježišu, uzdrav v nás všetky neprijatia našich krížov, všetky výčitky voči ľuďom i voči tebe. V tejto chvíli modlitby, daj nám silu, aby sme všetkým odpustili. A prosíme ťa aj za tých, ktorým sme my ublížili, aby aj oni odpustili nám. Duchu Svätý, pomôž nám prijať všetky naše kríže a obetovať ich za spásu svoju i našich blížnych. (chvíľa ticha)
Ukrižovaný Ježišu zmiluj sa nad nami. Aj nad dušami v očistci.

O falošnom a pravom pôste – Izaiáš 58, Joel 2

Izaiáš 58

Volaj, nestišuj, ako trúba vyvýš svoj hlas, zvestuj môjmu ľudu jeho hriech a Jakubovmu domu jeho vinu! Veď sa ma deň čo deň dopytujú a chcú poznať moje cesty ako ľud, čo spravodlivo koná a Božieho práva sa nespúšťa.

Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy, túžia po Božej blízkosti:  „Prečo sa postíme, a nevidíš, umŕtvujeme sa, a nezbadáš?!“ A v deň svojho pôstu spĺňate si túžbu a prenasledujete svojich robotníkov. Hľa, pre škriepky a hádky sa postíte a hriešne bijete päsťou! Nepostite sa ako po dnešný deň, aby na výsosti vyslyšali váš hlas. Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu?  Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?  Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady.  Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: „Hľa, tu som!“ Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné  a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.  A Pán ti dá neprestajný spočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú.  I postavia v tebe dávne sutiny: zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest k bývaniu.  Ak zdržíš pre sobotu svoju nohu, aby si v môj svätý deň nerobil, čo sa ti zachce, a sobotu budeš volať rozkošou, svätý Pánov (deň) hodným úcty a uctíš si ho, že nebudeš konať svoje cesty, vypĺňať svoju vôľu a hovoriť reči: tak sa budeš kochať v Pánovi a dám ti vznášať sa nad výšinami zeme, nasýtim ťa dedičstvom tvojho otca Jakuba: lebo hovorili ústa Pánove. (KAT)
Joel 2:
Zvučte trúbou na Sione, volajte na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia zeme, lebo prichádza Pánov deň, áno, blízko je.  Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice. Ako zora sa rozprestiera na vrchoch národ početný a mocný, jemu podobný nebol od prapočiatku a za ním už po roky rodov a rodov nebude.  Pred ním oheň zožiera a za ním vypaľuje plameň; sťa záhrada Eden je pred ním zem, za ním však znivočená púšť a nieto pred ním nijakej záchrany.  Ich výzor je ako výzor koní a ako jazdci, tak bežia.  Akoby hrmot vozov poskakujú na temene vrchov a ako šľahot plamenného ohňa, ktorý plevu zožiera; ako mocný národ zriadený do boja.  Pred ním sa chvejú národy, zo všetkých tvárí sa červeň sťahuje.  Bežia ako bohatieri a ako bojovníci lezú na múry; každý ide svojou cestou, neodchýli sa zo svojho chodníka.  Jeden nevráža do druhého, každý kráča svojou koľajou, i cez strely sa neprestajne rútia.  Vpadnú do mesta, bežia po múroch, vylezú na domy, vojdú ako zlodej cez okná.  Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas.  Pán vydá hlas pred svojím vojskom, veď jeho tábor je veľmi veľký, veď je mocný a vykonáva jeho rozkaz. Áno, veľký je Pánov deň a veľmi hrozný, ktože ho vydrží?  „Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom,  roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“  Možno, že sa zmení a odpustí a zanechá po sebe požehnanie na obetu a nápoj Pánovi, vášmu Bohu.  Zvučte trúbou na Sione, zasväcujte pôst, zvolajte zhromaždenie,  zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže.  Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, Pánovi sluhovia, a nech hovoria: „Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu, aby nad nimi panovali národy;“ prečo by mali vravieť medzi národmi: „Kdeže je ich Boh?“  Pán sa rozhorlil za svoju krajinu a ušetril svoj ľud.  Pán odpovedal svojmu ľudu: „Hľa, ja vám pošlem obilie, víno a olej: nasýtite sa nimi a viac vás nedám na potupu národom.  A toho, čo je zo severu, oddialim od vás, odoženiem ho na suchú a pustú zem, jeho predvoj k Východnému moru a jeho zadný voj k Západnému moru. Jeho zápach sa bude roznášať a jeho smrad bude vystupovať, pretože urobil priveľa.  Neboj sa, zem, plesaj a raduj sa, pretože Pán konal veľkolepo.  Neboj sa, poľná zverina, lebo sa rozzelenajú nivy púšte, lebo strom prinesie svoje ovocie, figovník a vinič vydajú svoju silu.  Synovia Siona, plesajte a radujte sa v Pánovi, svojom Bohu, pretože vám dá učiteľa spravodlivosti a zošle vám dážď ranný a neskorý ako kedysi,  takže sa humná naplnia obilím a lisy budú pretekať vínom a olejom.  Vynahradím vám roky, ktoré vyžrala kobylka, skokan, ničiteľ a rezáč, moje veľké vojsko, ktoré som na vás poslal.  Budete hojne jesť a nasýtite sa a budete chváliť meno Pána, svojho Boha, ktorý zaobchádzal s vami zázračne, a môj ľud sa už nikdy nezahanbí.  Budete vedieť, že uprostred Izraela som ja, ja som Pán, váš Boh, a nik iný, a môj ľud sa už nikdy nezahanbí!“

Modlitba, pôst a duchovný zápas

V synoptických evanjeliách čítame príbeh o posadnutom chlapcovi, ktorému nedokázali pomôcť Ježišovi učeníci, hoci sa o to pokúšali (Mk 9, 14 – 29; Mt 17, 14 – 21; Lk 9, 37 – 43a).

U Marka v tomto duchovnom zápase išlo o nemého ducha, Lukáš uvádza démona (gr. daimonion), Matúš sa snaží „démonskú“ terminológiu obmedziť a preto hovorí o uzdravení (gr. therapeuó). Chlapcova choroba trvala veľmi dlho a prejavovala sa okrem iného aj sebevražednými sklonmi. Aj v tejto ľudsky beznádejnej situácii má Ježiš moc nad každou chorobou i zlými duchmi. Svojim mocným slovom posadnutého chlapca oslobodil a uzdravil. Majster učeníkom v súkromí vysvetľuje:  Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou (gr. en proseuché). Niektoré textové varianty pridávajú: a pôstom (gr. kai nésteia). Podľa pravidiel textovej kritiky, keďže zmienka o  pôste nie je dosvedčená vo všetkých starých kódexov, uprednostňuje sa čítanie kratšie. Pravdepodobne zmienka o pôste nie je vlastným Ježišovým slovom, ale ranocirkevným dodatkom. Keďže sa však vyskytuje vo viacerých významných rukopisoch, uvádza sa vo väčšine prekladov v poznámke pod čiarou ako textový variant. Prinajmenšom teda máme veľmi staré svedectvo ranokresťanskej cirkvi o tom, že v modlitbovom duchovnom zápase veľmi účinne pomáha aj pôst. Prečo je pôst postavený vedľa modlitby v duchovnom zápase rannej cirkvi? – Odpoveď nám pomôžu nájsť, okrem Svätého písma, muži modlitby rannej cirkvi: cirkevní učitelia a  otcovia púšte.

Premena modlitby
Pôst neznamená len odoprenie si jedla. Pôst je zrieknutie sa čohokoľvek, čo je v našom živote postrádateľné, zbytočné alebo prekážajúce, čo nás spútava. Je cestou k vyprázdneniu sa, aby sa učeníci stávali závislými len na Bohu. V súvislosti s predchádzajúcim evanjeliovým príbehom si môžeme položiť otázku: „Akým spôsobom sa pokúšali učeníci vyháňať démona z posadnutého chlapca?“ – Jedinou možnou odpoveďou je: „Modlitbou“. Ale nie je modlitba ako modlitba. Učeníci si už boli vedomí vlastnej autority, ktorú im Ježiš odovzdal pri apoštolskom rozposlaní (Mk 6, 7 – 12). Preto mohli mať vysokú sebadôveru v silu svojej modlitby. V modlitbe dôverovali viacej sebe ako Bohu. V Matúšovom spracovaní je hlavným dôvodom neúspechu ich malá viera. Modlitba a viera o ktorej Ježiš vyučuje, je predovšetkým dôverou a totálnym spoľahnutím sa na Boha a jeho pomoc. Učeníci sa postupne naučili spoliehať počas svojej misie pri službe uzdravovania a exorcizmu na Božiu a Ježišovo moc tým, že vo vedomí vlastnej slabosti, bojovali v Ježišovom mene. Preto mohli vyslaní učeníci s radosťou oznámiť: „Pane, v tvojom mene sa nám poddávajú aj zlí duchovia!“ (Lk 10, 17). Práve pri tejto premene „starej modlitby“ na „novú modlitbu“ pomáha aj pôst.