Ezoterika a jej následky

Jedným z akýchsi vedeckých podkladov ezoteriky bola, i je, tzv. okultná filozofia. Knihu s týmto nadpisom vydal v roku 1533 Henrich Kornel Agrippa. Po stručnom prehľade knihy možno objaviť sféru záujmu ezoteriky sústreďujúci sa na nasledovné oblasti:
prirodzená mágia; štyri elementy (oheň, voda, zem, vzduch) – ich kvalita, kompozícia, prítomnosť a pôsobenie na duše a mravy; duša sveta a jej vzťah k ostatným bytiam a dušiam; okultné vlastnosti vecí a ich pôsobenie; závislosť života sveta a človeka od nebeských telies (a zverokruhu); vzťah prirodzených vecí a ich schopnosť nakloniť si vyššie sily (konkrétne nazývané božstvá) s cieľom získať dary, kvality a iné schopnosti; jedy, lekárstva a ich schopnosť priniesť lásku a iné potrebnosti; čarodejníctvo a iné okultné praktiky spojené s oživovaním mŕtvych i pod. nezvyčajnými schopnosťami; vášne; zaklínania.
Moderný pohľad na okultizmus i záujem oň sa nijako neodlišuje od Agrippovej ponuky.

Hlavné charakteristiky ezoteriky, v zhode aj so spomenutými oblasťami okultnej filozofie, možno podľa A. Faivre zhrnúť do nasledovných bodov:
1. vzájomná súvislosť všetkého v tomto svete a čase s predošlými udalosťami a s druhým svetom, mýtmi so skutočnosťou, histórie s prírodou a pod.
2. živé prostredie či príroda, ktorá nie je chápaná ako súhrn jednotlivých bytí, ale ako živý celok, v ktorom prebiehajú vlastné vzťahy, sympatie a antipatie a pod.
3. predstavivosť (imaginácia) a  sprostredkovanie (mediácia) – viera v transcendentné bytosti, typu anjelov, ktoré sprostredkovávajú človeku vyššie poznanie; to on môže spoznať a prijať na základe predstavivosti, ktorá sa chápe ako schopnosť rozumu otvoriť sa a prijať toto vyššie poznanie
4. skúsenosť premeny (transmutácie), spôsobená obsiahnutým vyšším poznaním, vedie k akémusi znovuzrodeniu, povýšeniu človeka.
Záujem o ezoteriku zo strany jej štúdia ako náboženského prúdu sa intenzívnejšie začal v 60. rokoch 20. storočia a ešte silnejšie na konci 20. st

Iné prúdy súvisiace s ezoterikou

Keďže má ezoterika dlhoveké a široko-spoločenské pôsobenie, možno k nej prirátať rôzne prúdy filozofie a náboženstva, ktorých hlavné črty zodpovedajú, alebo napodobňujú niektorú z ezoterických charakteristík uvedených vyššie.

Teozofia – prírodná filozofia je spojená s Teozofickou spoločnosťou (na obr.  jej znak), ktorá vznikla v roku 1875 pod vedením H.P. Blavatskej a H.S. Olcotta v USA a s veľkým prispením A.W. Besant, ktorá bola duchovnou dedičkou Blavatskej. Teozofia sa nachádza pod veľkým vplyvom budhizmu a hinduizmu, ktoré sa zakladatelia snažili reformovať a prispôsobiť európskemu človeku.

Preto sa ich učenie zameriava na tri základné prvky:
1. univerzálne bratstvo všetkých ľudí bez rozdielu,
2. povzbudenie študovať komparatívne náboženstvo, filozofiu a vedu,
3. preskúmať nejasné zákony prírody naviazané na ľudstvo.

Keďže neexistujú nejaké konkrétne definície, tieto tri princípy sa odzrkadľujú v konkrétnych ideách učenia jednotlivých teozofov, ktoré by sa dali zhrnúť do týchto bodov:
1. existuje len jedna realita a všetky ostatné existencie sú jej vyjadrením; teozofia je vo filozofickom zmysle monistická, zakladá si na ľudskej rovnosti a úcte k zvieratám (čo vedie k praktickému vegetariánstvu);
2. svet je usporiadaný cyklicky s neustále sa ovplyvňujúcimi mikro- a makro­kozmosami, v ktorých sa ľudský život opakuje prostredníctvom reinkarnácie; zahŕňa aj vplyv ľudskej vôle na ciele – veci, pocity, osoby;
3. poriadok sveta sa zakladá na karme – princípe príčiny a dôsledku, ktorá riadi život a morálku sveta i jednotlivca, pričom nejde o sudbu, ale o sled skutkov, ktoré si vyberá človek vytvárajúci si tak svetlú, alebo temnú budúcnosť;
4. evolúcia neprebieha len v prírode, ale aj vo vedomí, ktoré sa prenáša od neživej prírody, cez rastliny, živočíchy až po človeka a ešte ďalej
5. ľudia sú povolaní naplniť svoje poslanie a získať spásu nasledovaním príkladov, ale v konečnom dôsledku spása závisí od nich samých.

Alchýmia – sa chápe ako predvoj chémie ako vedy, hoci vedecké ciele v alchýmii neboli podstatné (v žiadnej z kultúr, kde sa rozvíjla – India, Čína, Európa, islamský svet). Za hlavné ciele si alchýmia vytýčila nájsť univerzálne liečivo, elixír nesmrteľnosti a metódy premeny kovu na zlato. Už samotné ciele nasvedčujú, že to boli skôr „čarodejnícke“ pokusy, ktoré boli často zakryté rúškom tajomstva, čo im dávalo istú mystickú vážnosť. Treba však poznamenať, že i alchymisti prispeli rôznymi, pre budúcu chemickú vedu, významnými objavmi, no skôr to bolo necielene. Alchýmia s nastúpajúcou reformáciou a skepticizmom spochybnila svoje poznatky a seriózna veda, ktorá zaujala svoje miesto, ju vytlačila do histórie.

Hermetizmus – 18 zväzkový pohanský spis alexandrijského pôvodu, ktorý bol napísaný v 2.a 3. storočí n.l., známy pod názvom Corpus Hermeticum. Najznámejšia je prvá časť, ktorá pojednáva o vzniku sveta, o páde človeka, o poznaní boha zo stvorených vecí prostredníctvom bohmi osvieteného rozumu. Kresťanský autori ako Lactantius i Augustín v ňom vidia prvky kresťanskej viery a vtelenia. Hermetika z konca 6. do 12. storočia upadla do zabudnutia, no potom sa znova stala centrom záujmu, najmä v renesancii. S rozvojom okultizmu v 2. polovici 19. storočia sa oživil záujem o staroveké spise, vrátane hermetiky. Samotný pojem hermetika sa často používa ako synonymum ezoteriky a alchýmie.