TRINÁSTE ZASTAVENIE
„Pána Ježiša snímajú z kríža“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme tí, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď už vôkol kríža nebolo nikoho, iba pár strážcov, dvaja muži skúmali okolie a spoločne uvažovali. Boli to Jozef z Arimatey a Nikodém. Prišli sa pozrieť, či sa už ľud rozišiel, a potom odišli k hrobu, aby niečo pripravili. Keď sa vrátili zase ku krížu, dívali sa hore a okolo, ako keby si obzerali polohu miesta a hľadali spôsob, ako snímu telo nášho Pána z kríža. Potom sa vrátili znovu do mesta. Poznášali veci, potrebné na balzamovanie, a ich sluhovia priniesli z Nikodémovej kôlne dva rebríky a iné predmety, potrebné na sňatie svätého tela z kríža.
Dobrá žena, u ktorej nakúpili korenie, im všetko úhľadné zabalila. Toto korenie niesli v malých prútených súdkoch, ktoré im viseli na prsiach. Sluhovia, niesli na nosidlách nádoby, mechy a nástroje, a v zatvorenom lampáši dokonca aj oheň. Mali na sebe smútočné rúcho. Jozef a Nikodém mali tiež smútočné šaty. Vyšli bránou, ktorou vyviedli Ježiša. Ulice boli tiché a vymreté. Pre všeobecný strach sa každý zatvoril doma. Mnohí sa dali na pokánie, len málo bolo tých, ktorí riadne zachovali sviatok Keď Jozef a Nikodém prišli k bráne, brána bola zatvorená, cesty a múry okolo boli obsadené vojakmi. Boli to tí istí vojaci, ktorých si farizeji vyžiadali o druhej hodine, keď sa obávali vzbury. Dosiaľ ich ešte neodvolali. Jozef sa preukázal Pilátovým písomným rozkazom. Boli by ho ochotne vpustili, ale vyhlásili, že bránu sa viackrát usilovali otvoriť, ale máme. Asi sa počas zemetrasenia zasekla. Aj kati, ktorí šli ukrižovaným lámať kosti, museli ísť okľukou a vojsť inou bránou. Keď však Jozef a Nikodém chytili závoru, na obrovský údiv sa brána otvorila akoby sama od seba.
Keď vyšli na Kalváriu, bola ešte tma a obloha bola zamračená. Našli tam už svojich sluhov a zbožné ženy, ktoré sedeli naproti krížu a plakali. Kasius a niekoľko vojakov, ktorí sa obrátili, stáli ako zmenení, placho a úctivo v určitej vzdialenosti. Jozef a Nikodém porozprávali svätej Panne a Jánovi, čo všetko urobili, aby zabránili Ježišovej potupnej smrti. Títo zasa rozpovedali, ako ťažko odvrátili zlámanie Ježišových kostí a ako sa tak vyplnilo proroctvo. Hovorili o Kasiovom bodnutí kopijou. Keď prišiel aj stotník Abenadar, všetci sa s hlbokým smútkom a úctou chopili práce, aby sňali sväté telo Vykupiteľa a aby ho pripravili na pochovanie. Všetci boli veľmi dojatí, srdcia im stravoval žiaľ a láska zároveň. Nič zbytočného nerozprávali, len občas zaznelo kde-tu bolestné vzdychnutie.
Nikodém a Jozef opreli rebríky o kríž, vystúpili na ne s veľkou plachtou, na ktorej boli prišité tri široké remene; pevne ňou priviazali Ježišovo telo pod pazuchami a pod kolenami ku krížu a pomocou iných plachiet ruky k ramenám kríža. Potom zozadu vyrazili klince.
Abenadar s veľkou námahou vytiahol veľký klinec, ktorým boli prerazené nohy. Kasius zdvihol úctivo klince so zeme a položil ich k nohám svätej Panny. Klesajúce sväté telo stotník Abenadar objal pod kolenami, kým Nikodém a Jozef, držali hornú časť Ježišovho tela a opatrne pomaly zostupovali z rebríkov.
Takto sa dostalo sväté, mučené Spasiteľovo telo z kríža na zem. Toto snímanie bolo nesmierne dojímavé. Tí, ktorí ho prevádzali, zaobchádzali s telom tak opatrne a šetrne, ako keby sa báli, že svojmu Pánovi spôsobia bolesť. Prenikla ich láska a úcta k svätému telu. Všetci prítomní nespúšťali zrak z mŕtveho tela Pána a každý pohyb sledovali so slzami v očiach či inými prejavmi bolesti a úzkosti v tvárach. Všetci boli potichu, ba aj tí, ktorí boli zamestnaní snímaním. Keď zazneli údery kladív, ktorými vyrážali klince, Mária a Magdaléna sa zachveli novou bolesťou, ba aj ostatní, ktorí tam boli, lebo tieto zvuky im opäť pripomenuli ukrutné pribíjanie Ježiša na kríž. Prenikla ich úzkosť, že znovu zaznejú výkriky preplnené nepredstaviteľnou bolesťou. Keď’ bolo sväté telo sňaté, muži ho zabalili od kolien po driek a položili ho na plachtu do náruče svätej Panny, ktorá ho prijala s bolestným pohnutím
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
ŠTRNÁSTE ZASTAVENIE
„Telo Pána Ježiša ukladajú do hrobu“
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Muži uložili sväté telo na kožené nosidlá, zakryli ho hnedou prikrývkou a na boky pripevnili dve tyče. Veľmi živo mi to pripomínalo archu zmluvy. Predné konce nosidiel niesli na pleciach Nikodém a Jozef, zadné Abenadar a Ján. Za nimi šla svätá Panna a ďalšie ženy. Sprievod uzavieral Kasius so svojimi vojakmi. Dvaja vojaci šli vpredu s fakľami, lebo v hrobe bolo treba svietiť, a takto išli asi sedem minút cez údolie do záhrady, ticho a bôľne spievajúc žalmy. Na protiľahlom kopci som videla Jakuba Staršieho, Jánovho brata, ako sledoval smútočný sprievod, a potom hneď odišiel, aby rozpovedal ostatným učeníkom, čo videl.
Sprievod sa zastavil pri vchode do Jozefovej záhrady. Vytiahnutím niekoľkých kolov muži uvoľnili vchod. Koly neskoršie použili ako páky na privalenie kameňa ku vchodu do hrobky. Keď sprievod prišiel k hrobu, muži preložili sväté telo z nosidiel na dosku prikrytú plachtou. Hrobka bola úplne nová. Nikodémovi sluhovia ju predtým upratali, a tak bola pekná a príjemná na pohľad. Zbožné ženy si posadali pri vchode do hrobky, zatiaľ čo štyria muži vniesli Pánovo telo do krypty. Tam ho zložili, priehlbeň v doske podstavca vyplnili bylinami, rozprestreli plachtu a položili na ňu sväté telo. Ešte raz Pánovo sväté telo objali a zaslzili, a potom vyšli z hrobky.
Vtedy vstúpila dnu svätá Panna, sadla si ku hlave svojho drahého syna, a potom s plačom klesla na jeho mŕtve telo. Keď opustila hrobku, náhlivo vošla dnu Magdaléna a zasypala sväté Pánovo telo kvetmi a zelenými ratolesťami, ktoré natrhala v záhrade. Zalamovala rukami a vzlykajúc objímala Pánove nohy, ale muži zvonku ju upozornili, že treba odísť, a tak sa vrátila k ostatným ženám. Muži preložili na Ježišovo telo konce plachty, ktoré viseli po stranách. Celý podstavec zakryli hnedou prikrývkou a zavreli dvere, ktoré boli vyrobené z kovu bronzovej farby a na prednej strane mali dve tyče jednu zvisle a druhú vodorovne, takže to vyzeralo ako kríž. Veľký kameň, ktorým mali byť dvere uzavreté, ležal pred hrobkou, a podobal sa truhlici alebo náhrobnému kameňu. Bol veľmi ťažký a muži ho privalili k dverám krypty za pomoci kolov, ktoré povyťahovali zo záhradnej ohrady. Vonkajší vchod hrobky zavreli ľahkými pletenými dverami. Všetky práce vykonávali pri svetle fakieľ, pretože denné svetlo sem nikdy nepreniklo.
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Záver
Pane Ježišu, rozjímanie o Tvojej krížovej ceste ma privádza k pokore. Ďakujem Ti, že všetko počas nej si vydržal aj pre mňa, aj za mňa si ponúkol svoj život ako obetu, aj mne patria Tvoje slová: „Za teba áno, za teba pôjdem“.
Pane, zbav ma všetkého strachu, pohodlia, zbabelosti, nedôvery, sebectva, pýchy, osamelosti. Pretvor moju úbohosť svojou láskou a posilni moju túžbu patriť len Tebe, aby som Ťa miloval tak, ako chceš byť mnou milovaný.
Modlitba na úmysel sv.Otca
Pane Ježišu Kriste, vypočuj Sv. Otca, pápeža Františka, svojho námestníka, aby dosiahol všetko to, o čo prosí v tvojom mene od nebeského Otca. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen. Sláva Otcu …
Zdroj: https://jozefkovalik.wordpress.com/krizove-cesty/krizova-cesta-podla-bl-anny-katariny-emmerichovej/