O falošnom a pravom pôste – Izaiáš 58, Joel 2

Izaiáš 58

Volaj, nestišuj, ako trúba vyvýš svoj hlas, zvestuj môjmu ľudu jeho hriech a Jakubovmu domu jeho vinu! Veď sa ma deň čo deň dopytujú a chcú poznať moje cesty ako ľud, čo spravodlivo koná a Božieho práva sa nespúšťa.

Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy, túžia po Božej blízkosti:  „Prečo sa postíme, a nevidíš, umŕtvujeme sa, a nezbadáš?!“ A v deň svojho pôstu spĺňate si túžbu a prenasledujete svojich robotníkov. Hľa, pre škriepky a hádky sa postíte a hriešne bijete päsťou! Nepostite sa ako po dnešný deň, aby na výsosti vyslyšali váš hlas. Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu?  Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?  Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči: bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť a Pánova sláva uzavrie tvoje rady.  Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a riekne: „Hľa, tu som!“ Keď odstrániš sprostred seba jarmo, kývanie prstami a reči zločinné  a ponúkneš hladnému svoj súcit, ubitú dušu nasýtiš: vyjde vo tme tvoje svetlo a tvoja temnosť bude ako poludnie.  A Pán ti dá neprestajný spočinok, jasnosťou naplní tvoju dušu a tvoje kosti upevní; budeš ako polievaná záhrada a ako prameň vôd, ktorého vody nesklamú.  I postavia v tebe dávne sutiny: zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest k bývaniu.  Ak zdržíš pre sobotu svoju nohu, aby si v môj svätý deň nerobil, čo sa ti zachce, a sobotu budeš volať rozkošou, svätý Pánov (deň) hodným úcty a uctíš si ho, že nebudeš konať svoje cesty, vypĺňať svoju vôľu a hovoriť reči: tak sa budeš kochať v Pánovi a dám ti vznášať sa nad výšinami zeme, nasýtim ťa dedičstvom tvojho otca Jakuba: lebo hovorili ústa Pánove. (KAT)
Joel 2:
Zvučte trúbou na Sione, volajte na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia zeme, lebo prichádza Pánov deň, áno, blízko je.  Deň tmy a mrákavy, deň oblakov a víchrice. Ako zora sa rozprestiera na vrchoch národ početný a mocný, jemu podobný nebol od prapočiatku a za ním už po roky rodov a rodov nebude.  Pred ním oheň zožiera a za ním vypaľuje plameň; sťa záhrada Eden je pred ním zem, za ním však znivočená púšť a nieto pred ním nijakej záchrany.  Ich výzor je ako výzor koní a ako jazdci, tak bežia.  Akoby hrmot vozov poskakujú na temene vrchov a ako šľahot plamenného ohňa, ktorý plevu zožiera; ako mocný národ zriadený do boja.  Pred ním sa chvejú národy, zo všetkých tvárí sa červeň sťahuje.  Bežia ako bohatieri a ako bojovníci lezú na múry; každý ide svojou cestou, neodchýli sa zo svojho chodníka.  Jeden nevráža do druhého, každý kráča svojou koľajou, i cez strely sa neprestajne rútia.  Vpadnú do mesta, bežia po múroch, vylezú na domy, vojdú ako zlodej cez okná.  Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas.  Pán vydá hlas pred svojím vojskom, veď jeho tábor je veľmi veľký, veď je mocný a vykonáva jeho rozkaz. Áno, veľký je Pánov deň a veľmi hrozný, ktože ho vydrží?  „Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom,  roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“  Možno, že sa zmení a odpustí a zanechá po sebe požehnanie na obetu a nápoj Pánovi, vášmu Bohu.  Zvučte trúbou na Sione, zasväcujte pôst, zvolajte zhromaždenie,  zvolajte ľud, zasväťte zástup, zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých aj tých, čo sajú prsia; ženích nech vyjde zo svojej izby a nevesta zo svojej chyže.  Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi, Pánovi sluhovia, a nech hovoria: „Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu, aby nad nimi panovali národy;“ prečo by mali vravieť medzi národmi: „Kdeže je ich Boh?“  Pán sa rozhorlil za svoju krajinu a ušetril svoj ľud.  Pán odpovedal svojmu ľudu: „Hľa, ja vám pošlem obilie, víno a olej: nasýtite sa nimi a viac vás nedám na potupu národom.  A toho, čo je zo severu, oddialim od vás, odoženiem ho na suchú a pustú zem, jeho predvoj k Východnému moru a jeho zadný voj k Západnému moru. Jeho zápach sa bude roznášať a jeho smrad bude vystupovať, pretože urobil priveľa.  Neboj sa, zem, plesaj a raduj sa, pretože Pán konal veľkolepo.  Neboj sa, poľná zverina, lebo sa rozzelenajú nivy púšte, lebo strom prinesie svoje ovocie, figovník a vinič vydajú svoju silu.  Synovia Siona, plesajte a radujte sa v Pánovi, svojom Bohu, pretože vám dá učiteľa spravodlivosti a zošle vám dážď ranný a neskorý ako kedysi,  takže sa humná naplnia obilím a lisy budú pretekať vínom a olejom.  Vynahradím vám roky, ktoré vyžrala kobylka, skokan, ničiteľ a rezáč, moje veľké vojsko, ktoré som na vás poslal.  Budete hojne jesť a nasýtite sa a budete chváliť meno Pána, svojho Boha, ktorý zaobchádzal s vami zázračne, a môj ľud sa už nikdy nezahanbí.  Budete vedieť, že uprostred Izraela som ja, ja som Pán, váš Boh, a nik iný, a môj ľud sa už nikdy nezahanbí!“

Comments are closed.