Svätá omša má nadčasový charakter – nebo spája so zemou

Úvodný rozhovor s generálnym vikárom a riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave o pravdách a faktoch najsvätejšej Eucharistie.

V rozhovore sa dozviete:- čo je zdrojom zázračnej moci Eucharistie,
– ako možno pochopiť a dokázať premenenie podstaty Eucharistie,
– v ktorých cirkvách je prítomný živý Kristus pod spôsobmi chleba a vína, 
– čo znamená, že „kňaz koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe“,
– akým spôsobom je Panna Mária eucharistická žena.

Živá prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii je nadprirodzený jav, o ktorom presviedčajú mnohé eucharistické zázraky. „Eucharistia je tu na zemi vrcholom stretnutia so živým Kristom. Nebo sa tu spája so zemou, preto, to, čo sa deje pri katolíckej svätej omši, má nadčasový charakter, “ vysvetľuje Peter Šimko. „Svätá omša je obeta a dielo Ježiša Krista. Jej účinok je úplne v Božej réžii, dokonca až natoľko, že nie je závislý na svätosti kňaza,“ vysvetľuje v rozhovore, v ktorom odkrýva tajomstvá viery.
Často počúvame o „zázračnej“ moci Eucharistie. Akú moc má Eucharistia?
Keďže Eucharistia nie je neosobná vec, ale živý Ježiš Kristus v podobe chleba a vína, teda moc Eucharistie je mocou Ježiša Krista. Je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý rozkázal vetru a moru, aby sa utíšili, uzdravoval chorých, vyháňal démonov, odzbrojoval nepriateľov ako Nazarete, keď ho chceli zabiť zhodením zo skaly, ale zároveň je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa nechal zajať, zbičovať, odsúdiť, opľuvať, umučiť.
Napriek tomu je vždy víťaz. Moc Eucharistie je nepochopiteľná ľudskými mierami.

Médiá v službách dobra alebo v područí zla?

Sedmoro pri sledovaní médií:
1. Overovať informačný zdroj, neveriť všetkému a každému. Skúmať a dať si do súvislostí všetky okolnosti zberu informácie.

2. Byť pozorný na hĺbku a kvalitu prijímaných i odovzdávaných slov, či nie je informácia odovzdaná nadľahčeným alebo zmanipulovaným spôsobom.

3. Zvážiť, či prijímané informácie sú pre život osožné, a podľa toho sa rozhodnúť, či pokračovať v ich sledovaní a šírení alebo nie.


4. Uvedomiť si svoju spoluzodpovednosť za šírenie informácií. To znamená nielen podporovať šírenie kvalitných pravdivých informácií, odmietať šíriť nedôveryhodné informácie z nedôveryhodných zdrojov, ale i pripomienkovať informačný obsah a zodpovedné osoby – teda aktívne reagovať konkrétnymi podnetmi, či už pozitívnymi alebo negatívnymi. Slovo má svoju moc a rezonuje i vo svedomí človeka pracujúceho v médiách.


5. Nezapínať televíziu, rádio či internet len kvôli tomu, aby „nebolo ticho“. Ticho býva veľakrát užitočnejšie než informácie z médií, dokonca môže sprostredkovať oveľa dôležitejšie a múdrejšie posolstvo.


6. Vedieť, kedy je správny čas televíziu či rádio zapnúť, prepnúť a vedieť, kedy je načase ich vypnúť.


7. Nezabíjať a nemrhať svojím vzácnym časom bezcieľným sledovaním médií.

VLIV VÝCHOVY NA ROZVOJ ZÁVISLOSTÍ

Na vznik a rozvoj závislostí mají značný vliv primární a sekundární skupiny, ve nichž se dítě pohybuje nejčastěji. Nejdůležitější jsou bezpochyby ty primární, tedy rodina a nejbližší přátelé.

VLIV VÝCHOVY NA ROZVOJ ZÁVISLOSTÍ

Rodina ovlivňuje dítě zásadním způsobem v období, kdy je nejvíce otevřené a formuje se jeho osobnost, hodnotový systém a přístup k životu i světu. Rodiče poskytují dětem základní identifikační vzory. Vznikají modelové situace, které u dětí posilují vhodné a nevhodné reakce. V bonusovém dílu se mimo jiného dozvíte, že chybovat ve výchově je přirozené a vůbec to neznamená, že tím dítěti otvíráme dveře do světa závislostí.
Prof. PhDr. MICHAL MIOVSKÝ, Ph.D. klinický psycholog a psychoterapeut Klinika adiktologie 1. LF UK a VFN

Príbeh – Nicky Cruz -Vyslobodený z moci okultizmu

Nicky Cruz sa obrátil na základe služby pastora Davida Wilkersona. Ich spoločný príbeh je popísaný v knihe Dýka a kríž. Ich príbeh s Pánom bol aj filmovo spracovaný.

Mal som 22 rokov, keď som dostal správu, že moja matka zomiera. Nebol som pripravený na zmiešané pocity, ktoré táto informácia vo mne vyvolá.
V tom čase som býval v New Yorku. Stále som bol relatívne nováčikom vo viere, a pracoval som ako vedúci Teen Challenge Ministries. Moja mama ležala na smrteľnej posteli v malom štukatúrovom dome, kde som aj ja vyrástol, v meste Las Piedras v Portoriku. Väčšina z mojich sedemnástich bratov a jedna sestra tam v čase, keď som sa to dozvedel, už boli.
Kiež by som v tom čase mohol povedať, že som ľúbil moju mamu, no nemohol som. Moje pocity voči nej oscilovali od nenávisti k ľahostajnosti. Väčšinu svojho detstva som sa pred ňou schovával, čoho výsledkom bolo, že som sa jej snažil vyhýbať. Teraz symbolizovala pre mňa všetko, čím som vo svojej minulosti opovrhoval.

Tak veľmi som chcel zabudnúť na tie časy, keď ma bila a preklínala. Už aj ako malý chlapec som cítil, že ma neznáša. Pamätám si, že raz, keď som stál pred ňou, nazvala ma pred svojimi kamarátkami „dieťaťom diabla“. Kvôli nej som sa cítil ako nula, čo zbytočne zaberá priestor na zemeguli, omylom, škaredým deckom, ktoré sa nemalo nikdy narodiť.
Dlhé roky som sa túžil priblížiť k matke, chytiť sa jej, cítiť na líci jej bozk. No satan jej tak zovrel srdce, že nevedela, ako má milovať, a ja som nevedel, ako ju mám milovať na oplátku. Zlo ovládlo jej ducha a nechcelo ju pustiť. Nedovolil jej byť tou matkou, ktorú som tak zúfalo chcel a potreboval.
A teraz zomierala. Mal som byť smutný? Mal som plakať? Mal som predstierať, že ju ľúbim, a bežať za ňou, ako by to urobil každý dobrý syn? Pravdu povediac, nevedel som. No hlboko v srdci som vedel, čo by urobil Ježiš. On by za svojou umierajúcou matkou šiel. Tak som si zarezervoval letenku do Portorika.
Zabudol som už, aké krásne je Portoriko. Keďže som vyrastal v takej temnote a hrôze, nikdy som sa nenaučil vážiť si malebné okolie nášho malého ostrova v Atlantickom oceáne. Las Piedras je dokonale zasadené v údolí s bujnou zeleňou, zarámované nevýslovnou krásou. Máte pocit, že by ste mohli vystrieť ruku a objať veľkolepé hory El Yunque, a druhou rukou plávať v modrých vodách oceánu. Zvykli sme toto miesto nazývať „Lejak“. Je to jedno z najskvostnejších miest na svete.
Vidieť rodičovský dom prvýkrát po siedmich rokoch bolo pre mňa šokom. Zdal sa byť taký malý a bezvýznamný, ako každý iný dom v tej ulici. No v srdci som vedel, že to nie je pravda. Tento dom bol v celej svojej hĺbke diabolský, plný hrozných spomienok a neopísateľnej bolesti. V každej štrbine sa skrývali démoni zneužívania a zanedbávania – démoni, ktorí tam stále prebývali, potulovali sa v noci po chodbách a strašili ako nočné mory. Cítil som ich v kostiach.