BUĎME VIAC ŽIRAFY A MENEJ ŠAKALI. AKO? CEZ NENÁSILNÚ KOMUNIKÁCIU.

Proces Nenásilnej komunikácie

Takže, poďme už teraz priamo k tomu, ako v praxi vyzerá Nenásilná komunikácia.
Spočíva v štyroch krokoch, štyroch komponentoch, ktoré by mali byť zahrnuté v našom vyjadrení:
POZOROVANIE (čo by zachytilo objektívne oko kamery?)
POCITY (aké pocity vo mne daná situácia vyvoláva?)
POTREBY (z naplnenia alebo nenaplnenia akých potrieb moje pocity plynú?)
PROSBA (čo by som rád dosiahol?)
Vo vete by to vyzeralo asi takto:
Keď vidím/počujem/vnímam … (pozorovanie)…, cítim … (pocit)…, pretože potrebujem … (potreba) …, a tak ťa prosím…. (prosba).
Uvediem príklad:
Keď si na stretnutie prišiel pol hodinu po dohodnutom čase bez toho aby si sa vopred ozval, cítil/a som sa sklamaný/á a nahnevaný/á, pretože by som potreboval/a viac úcty k svojmu času a k dohode, ktorú sme uzavreli, ale aj väčšiu istotu, preto ťa prosím, mohol/mohla by si nabudúce prísť načas, resp. ozvať sa mi ak sa stane, že nestíhaš?
Tuším, čo si asi hovoríte  Takto sa mám vyjadrovať? Veď to znie neprirodzene! V žiadnom prípade! Budem druhým na smiech.

Máte pravdu, bohužiaľ, znie to neprirodzene, k tomu prečo to tak je a čo s tým, sa ešte dostaneme o chvíľu. Čo je však dôležité si v tejto chvíli uvedomiť, je dopad aký majú jednotlivé formulácie a aký význam v sebe nesú. A tiež čím sa odlišujú od väčšiny toho čo bežne hovoríme.
Veta sa začína objektívnym pozorovaním. Dotyčný sa dostavil pol hodinu po dohodnutom čase. Nezačali sme to žiadnou provokáciou typu „Zasa si ma nechal čakať“ alebo „Meškal si, ako vždy“ a pod., ktorá by toho druhého iba podráždila a vyvolala v ňom túžbu buď to nejako vysvetľovať, brániť sa,  alebo nám oponovať a presviedčať nás o opaku. Na objektívnom fakte sa nemôžeme pohádať, pretože sa s ním (pokiaľ je skutočne správne formulovaný) nedá nesúhlasiť – urobili sme teda prvý krok k tomu aby sme nepodporovali konflikt a mohli pokračovať v komunikácii (a tiež si zvýšili šance, že budeme vypočutí).

Pokračujeme tým, že sa cítim sklamaný/á a nahnevaný/á. Porovnajte si to so slovami „sklamal si ma“ a „nahneval si ma“ – cítite ten rozdiel? Opäť sme sa vyhli rozdúchaniu konfliktnej situácie tým, že preberáme zodpovednosť za svoje vlastné pocity a neobviňujeme z nich toho druhého. To, že našou reakciou bolo sklamanie a hnev, je prakticky „náš problém“ – mohli sme mať predsa aj 10 iných pocitov. Nevyvolal ich však ten druhý človek. Nie je za ne zodpovedný. Vznikli kombináciou toho všetkého čo už v nás bolo pred tým a tejto situácie.
V ďalšom kroku to doplníme tým, že sa tak cítim, pretože by som potreboval/a viac úcty, istoty. Preberáme takto zodpovednosť sami za seba a dávame druhému najavo, že sme si vedomí toho, čo sa v nás deje. Ak disponujeme dostatočnou sebareflexiou a vzhľadom do vlastného fungovania, nie je nutné tomu druhému vytknúť „sklamal si ma tým ako si zasa meškal“ – a hodiť mu tak návnadu aby sa s nami začal škriepiť a hájiť vlastnú pravdu. Ako vám to znie?
Už splnenie týchto troch krokov je samo o sebe mocným nástrojom, ktorý nám v komunikácii mnohé uľahčí, niekedy je však ideálne na záver dodať prosbu. Dať druhému akýsi „návod“ na to, čo by nám z jeho strany uľahčilo vyhnúť sa nabudúce nepríjemnej situácii. Samozrejme, druhý sa môže rozhodnúť či nám vyhovie alebo nie. S tým musíme počítať. Ak mu však takýto „návod“ poskytneme, zvýšime tým predovšetkým pre seba šance dosiahnuť želaný stav, naplniť si svoju potrebu. Ak totižto nepomenujeme čo nám chýba alebo čo by sme od druhých potrebovali, tak tí aj pri tej najlepšej vôli môžu veľakrát iba hádať a triafať naslepo (a potenciálne tak nevedome rozvinúť nový konflikt).