Ježiš, môj uzdravovateľ

Boh chce našu spoluprácu
Podobenstvo o pestrofarebnom vtákovi
Žil raz jeden krásny vták, ktorý mal husté, pestré perie, bol plný energie a túžob. Jedného dňa, nanešťastie, spadol do hlbokej jamy. Bol celý zmätený a v zúfalstve si kládol otázku: „Čo mám robiť?“
Predstav si, že ty si tým pestrofarebným, krásnym vtáčikom, plným chariziem, talentov, ale zrazu sa ocitneš uprostred ťažkostí.
Prvá reakcia
Vták sa nešťastne pozerá z jamy smerom hore a vidí ľudí, ktorí okolo neho prechádzajú. Zmocní sa ho hnev a hovorí: „Toto všetko je vaša vina. Všetko je vaša vina, lebo keby ste boli tú jamu prikryli, nebol by som do nej spadol!“
Keď sa stretneme s problémom, aj my často reagujeme podobne. Snažíme sa nájsť nejaké východisko a hľadáme človeka, na ktorého by sme preniesli svoj hnev. Snažíme sa na niekoho ukázať prstom, len aby sme nemuseli obviniť seba a prebrať zodpovednosť za to, čo sa stalo. Namiesto toho, aby sme prevzali zodpovednosť za to, že sa nachádzame na dne vyprahnutej studne, zvaľujeme vinu na iných. A hoci reagujeme týmto spôsobom, je nám úplne jasné, že na situácii nič nezmeníme. Ostaneme tam, kde sme, naplnení hnevom a úzkosťou. Ak sa však budeme hnevať na ľudí, z jamy sa nedostaneme.
Druhá reakcia
Potom vták začne volať o pomoc: „Prosím vás, pomôžte mi! Prosím vás, vytiahnite ma z tejto jamy!“
Takto reaguje človek, ktorý sa vyberá za liečiteľmi alebo kňazmi, len aby sa zbavil svojho problému. Myslí si, že jeho uzdravenie závisí od iných, a nie od neho. Nazdáva sa, že bude uzdravený, ak nájde niekoho, kto sa bude za neho modliť, ak bude mať šťastie a nájde silného exorcistu, ktorý sa za neho pomodlí modlitbu oslobodenia. Tento človek hľadá pomoc niekde mimo a viaže svoje šťastie a uzdravenie na iných. Toto je druhá reakcia vtáka, ktorý sa nachádza na dne jamy.
Tretia reakcia
Okoloidúci sa pozerajú na vtáka a prihovárajú sa mu: „Napni krídla a vyleť z jamy.“ Snažia sa preniesť zodpovednosť na vtáka. Povzbudzujú ho, prosia ho, aby so svojou situáciou niečo robil. Ale vták reaguje slovami: „Bojím sa. Bojím sa, že sa zraním, keď napnem krídla.“
Často je oveľa jednoduchšie zostať tam, kde sa nachádzame, ako vybŕdnuť z nepríjemnej situácie. Na to, aby sme sa dostali z takejto situácie von, je možno potrebné, aby sme odpustili, a to by mohlo zraniť naše krídla. Možno by sme sa mali zrieknuť niečoho, čoho sa zrieknuť nechceme, a to by nám takisto zranilo krídelká. Je možné, že budeme musieť v niečom poslúchnuť a to všetko by mohlo zraniť naše krídla. A tak sa radšej utiekame k magickému uzdraveniu namiesto toho, aby sme sa podrobili uzdraveniu, kde sa tiež žiada náš podiel. Ale to sa nám často nedarí a ostávame na dne jamy.
Štvrtá reakcia
Vták si hovorí: „ Taký je môj osud. Celý svoj život budem musieť stráviť tu, v tejto jame.„
Táto reakcia nastáva vtedy, keď sme znechutení, keď nenachádzame žiadne oporné miesto, ktoré by nám pomohlo dostať sa z jamy von. Je to situácia ľudí, ktorí hovoria: „Čo už narobím, je to tak, ako to je. To je moja situácia, nepomôžem si.“
Piata reakcia
Napokon sa vták rozhodne napnúť svoje krídla, ale zisťuje, že v nich už nemá silu. Už je neskoro, prešiel čas a on stratil všetku energiu, aby roztvoril svoje krídla a vyletel.
Brat, sestra, pozri sa teraz na svoj konkrétny prípad a pouvažuj nad tým, v ktorej situácii sa nachádzaš. Si vták, ktorý je nahnevaný na iných za to, čo sa stalo? Si vták, ktorý sa obracia o pomoc k iným, k magickým silám bez toho, aby si pomohol sám? Si vták, ktorý sa bojí natiahnuť krídla, ktorý sa bojí, že ho zrania steny jamy, keď bude chcieť vyletieť? Alebo si taký znechutený, že si povieš: „Taký je môj osud, s tým ja nič neurobím?“ Si vták, ktorý sa uspokojí s tým, že je chorý, že žije vo svojich Problémoch a že v nich aj ostáva?
Drahí bratia a sestry! Dnes vás Ježiš vyzýva, aby ste sa vyslobodili z jamy. Dnes vám chce Ježiš pomôcť, aby ste napli svoje krídla a, aj keby ste sa troška aj zranili, aby ste vzlietli a znova získali slobodu. Od tohto seminára by sme nemali čakať magické uzdravenie, lebo Pán nezaobchádza s nami magickým spôsobom. Vždy žiada našu spoluprácu. Správa sa k nám ako džentlmen a berie nás ako zrelých ľudí. Je zbytočné ísť za ním a hovoriť mu: „Môj Pane, prosím ťa, uzdrav ma.“ Pán nám dáva dostatok svetla a učí nás, ako sa môžeme uzdraviť.

Pingpong s Pánom
Proces uzdravovania som zvykol prirovnávať k pingpongu s Pánom. Pri pingpongu nastane chvíľa, keď sa loptička dostane do Pánových rúk, a ja mu hovorím: „Pane, som zmätený a neviem, čo mám robiť.“ A Pán mi naznačí prvý krok, ktorý musím urobiť. Teraz je loptička v mojich rukách. Ak neurobím to, čo mi Pán hovorí, proces uzdravovania sa zastaví. Ale keď urobím, čo odo mňa žiada, loptičku mu vraciam. A hra pokračuje.

Príbeh matky zranenej svojou matkou
Raz prišla za mnou žena so slzami v očiach a s hlbokým vnútorným zranením. Bola to veľmi dobrá žena a mala na starosti modlitbovú skupinu. Ale mala aj jednu slabosť. Veľmi rýchlo sa dokázala nahnevať na svojho sedemročného syna a nevedela si vysvetliť dôvod. Jedného dňa bol chlapec znova neposlušný, matka sa zase veľmi nahnevala a udrela ho po hlave. Keď videla, že chlapec krváca, vydesila sa a prišla za mnou.
Pýtala sa ma: „ Prečo sa mi to stáva?“ Najprv som jej vysvetlil, že jej trest vôbec nezodpovedal skutku, ktorý chlapec vykonal. Jej hnev bol neprimeraný vzhľadom na skutok, ktorého sa chlapec dopustil. Žena pochopila, že vylieva na svojho syna hnev, ktorý sa v nej nahromadil. A bolo treba nájsť odpoveď na otázku, čo je príčinou jej hnevu.
Povedal som žene, aby sa modlila spolu so mnou a prosila Pána o svetlo. Po spoločnej modlitbe som sa jej spýtal, či si nespomína na nejaký veľký hnev zo svojho detstva. Povedala mi, že sa veľmi hnevala a doteraz sa hnevá na svoju matku. A boli sme pri koreni problému.
Pochádzala z viacdetnej rodiny a keď bola malá, jej matka ju posielala spať k starej mame. Dievčatko cítilo, akoby ho matka odmietala a v jeho srdci sa postupne začal hromadiť hnev. Bolo zranené, lebo necítilo matkinu lásku. Doma sa cítilo ako cudzinec a oveľa slobodnejšie a spontánnejšie sa správalo v dome svojej babičky. No nikdy nenabralo odvahu porozprávať sa o svojom skrytom hneve so svojou matkou, hoci už ako dievčatko pochopilo, že matka nemohla konať ináč. Žena s tým jednoducho žila celý svoj život. Ale potrebovala sa tohto svojho hnevu zbavovať a zbavovala sa ho tak, že ho prenášala na svojho syna, v ktorom videla seba ako sedemročné, nemilované dievčatko. Keď sme zistili koreň jej hnevu, prosili sme Ježiša, aby vstúpil do obdobia jej detstva a aby ho uzdravil.
Proces vnútorného uzdravovania je ako pingpong s Pánom. Povieme niečo Ježišovi a on nám na našu otázku odpovie. V tomto prípade som sa aj ja pýtal Ježiša a Ježiš mi odpovedal tým, že mi poukázal na koreň problému. Zároveň nás však vždy uisťuje, že nás chce uzdraviť. Potom je rad na nás, aby sme sa ho spýtali: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“
Podobnú otázku položila aj táto žena a Pán jej veľmi jasne cez Písmo povedal: „Choď za svojou matkou, zdôver sa a odpusť jej!“ To však neznačí, že Pán žiada od každého človeka presne to isté. Vnútorné uzdravenie je niečo originálne, niečo špeciálne pre každého. Tejto žene Pán povedal: „Choď a vyrozprávaj to svojej matke.“ To znamená, že si mala zraniť krídla.
S veľkými ťažkosťami prišla za svojou matkou, všetko jej vyrozprávala a prosila ju o odpustenie. Obe sa objali a spoločne plakali. Zdalo sa, že je všetko v poriadku a že je uzdravená. Počas procesu vnútorného uzdravovania je vždy dôležité pýtať sa Ježiša: „Pane, a čo ďalej?“ A pingpong, o ktorom sme hovorili, aj tu pokračoval. Znova prišla pred Pána a pýtala sa ho: „Pane, a čo ďalej?“
Znova sme sa modlili a otvorili sme Sväté písmo. A Pán jej znova veľmi jasne povedal: „Teraz choď a povedz svojim bratom a sestrám, čo ti urobil Pán!“ To bolo pre ňu ešte ťažšie, lebo doteraz sa všetko odohrávalo iba v jej srdci. Nebolo ľahké odhaliť všetko, čo prežila, bratom a sestrám na modlitbovom stretnutí. Bolo ľahšie ostať ležať v jame ako vták a neporaniť si krídla. Ale táto žena sa chcela dostať z jamy von, bojovala, poslúchla a urobila, čo od nej Pán žiadal. Poslúchla a pocítila pokoj.
Potom sme sa znova modlili a ďakovali sme Pánovi. Mysleli sme si, že celá záležitosť je definitívne uzavretá. Ale pingpong sa neskončil. Niekoľko dní po modlitbe sa stalo niečo veľmi zvláštne – chlapček vážne ochorel a strávil v posteli osem dní. A matka osem dní bdela pri posteli svojho syna. Nechápala, prečo to Pán dopustil, keď ho vo všetkom poslúchla. Bola nahnevaná na neho a hovorila: „Pane, urobila som všetko, čo si mi kázal, tak prečo si toto dopustil?“
Až neskôr sme pochopili, čo Pán zamýšľal. Počas ôsmich rokov táto žena prenášala svoj hnev na svojho syna. Zraňovala ho a aj on bol nahnevaný na svoju matku. Chlapcovi chýbala materinská láska. Počas choroby nastal čas, aby matka naplnila prázdnotu v synovom srdci svojou láskou. Bolo treba, aby sa mu zahojili všetky rany, ktoré mu matka počas predchádzajúcich rokov spôsobila. Počas týchto dní sa vyplnila prázdnota v srdci chlapca, ktorá v ňom vznikla v predošlých rokoch. To bol koniec procesu uzdravovania tejto ženy. A prostredníctvom nej sa uzdravil aj jej syn aj jej matka.

Služba modlitby za uzdravenie
Ako vidíte, proces vnútorného uzdravenia je skutočne proces. Nemožno si predstaviť, aby sa vnútorné uzdravenie odohralo v jedinom okamihu. Proces vnútorného uzdravenia je hra medzi človekom a Pánom, počas ktorého Boh postupne a pomaly vedie človeka k úplnému uzdraveniu. Preto majte na pamäti niekoľko smerníc, ktoré sa týkajú služby modlitby v procese uzdravovania.
Tradične hovoríme o štyroch typoch modlitby, a to o adorácii, chvále, modlitbe prosby a vďakyvzdania. Teraz budeme hovoriť o piatom druhu modlitby, ktorým je modlitba služby, keď pomáhame iným ľuďom stretnúť Ježiša, aby ich uzdravil. Na to sú potrebné štyri kroky.