Od napsání tohoto svědectví uplynulo několik let, během kterých J.K. Rowlingová napsala další tři díly do této série (z čehož ta poslední se skládá ze dvou částí).
Je to velice smutné. Kromě toho vznikly filmy a počítačové hry. Boh nás, skrze Své Prorocké Slovo varuje, abychom jsme tyto filmy nesledovali, my, ani naše děti.
Varuje nás, před duchem vzpoury, který vstoupí do našich dětí, když se budou na tyto filmy dívat.
Prevzaté z YouTube
Na prvý pohľad takýto názov skutočne vyznieva ako protirečenie. Veď predsa náboženstvo a mágia sú dve odlišné skutočnosti, ktoré stoja navzájom proti sebe. A predsa je to možné! Nejde tu o náboženskú mágiu vo vlastnom zmysle slova ale o magický prístup k modlitbe, sviatostiam a sväteninám Cirkvi, ktorý je samozrejme škodlivý. Marí skutočný účinok Božej milosti, ktorú tieto úkony majú spôsobiť alebo sprostredkovať.
Takúto možnosť pripúšťa aj Pastiersky list toskánskych biskupov, v ktorom sa píše: „Je zjavné, že pravý význam náboženstva a predovšetkým kresťanský pojem liturgie nemá nič spoločné s týmito zložkami magického myslenia. Avšak subjektívne sa môže stať, že obidva prístupy existujú vedľa seba, a dokonca že uzavrú akýsi „tajný spolok“. Pretože pôvod mágie nie je v rozume ale v cite, môže dôjsť aj u veriaceho k takémuto rozpolteniu. V rozume si je vedomý, že koná kresťanské gestá, v ktorých, ako vie, pôsobí Boh a jeho milosť. Ale v rovine citu môže byť to, čo v ňom účinkuje, postojom magickým, viazaným len na prianie niečo získať alebo utiecť pred nejakou neosobnou silou, ktorej sa bojí. Podobne to platí aj o sviatostnom úkone, ak je chápaný automaticky a len ako vec, bez správneho ponímania Boha a sviatosti samotnej, alebo ak pri ňom chýba dispozícia viery a ak mu nezodpovedá život, ktorý táto sviatosť predpokladá.“
Magický prístup k náboženským úkonom sa prejavuje v týchto prípadoch:
• Ak človek nimi nehľadá Božiu milosť a posvätenie ale len čisto pominuteľné dobro.
Spomeňme si, koľkí šoféri áut majú vpredu zavesený ruženec. Zrejme ani polovica z nich ho tam nemá zo skutočnej úcty k Panne Márii a preto, aby ho mali poruke a mohli sa ho modliť aj v aute. Ale domnievajú sa, že ak ho tam budú mať, Boh nedopustí, aby sa im stala nehoda. V podstate je tým ruženec postavený do pozície ochranného amuletu.
Charakteristika
1. Prichádza v sile, zmetie svoje obete pod nohy. Môže byť „horúci, vášnivý milenec.“ Ženám lichotí jeho intenzívna pozornosť a vzrušuje ich jeho mužský dominantný prístup k sexu. Sexuálne „zbožňuje“ ženy v štýle Romeo.
2. Zameriava sa na falošné odzrkadlenie ich hodnôt, záujmov, cieľov, filozofií, vkusu a zvykov. Je „všetkým, čo si aj ty.“ Máš s ním toľko spoločného! Si príliš dokonalá zhoda!
3. Predstiera integritu, poctivosť a úprimnosť. Presvedčivo napodobňuje ľudské emócie. Využíva ľudí. Je „úprimný klamár.“
Pripadá vám veľmi duchovný či idealistický, avšak je to iba povrchné. 4.Jeho interpretácia Písma, akákoľvek, nemusí byť v súlade s tou, čo Boh zamýšľal.
5. Môže náhle hrať úlohu obete podobne ako záľudná pôvabná Jezabel. Obete majú s ním súcit, ak vidia že ich potrebuje a tak týmto„ hrá“ na prirodzený opatrovateľský charakter žien.
6. Môže inšpirovať ženy k útoku na tých, ktorí pripúšťajú, že sú jeho obeťou. To zapríčiňuje zranenia nevinným ľuďom a zraňuje vzťahy ženy s inými ľuďmi. Jej priatelia a rodina môžu byť takýmto spôsobom od nej odcudzení.
7. Chce rýchlo zosobášiť obete. Impulzívny. Chce, aby jeho obete boli závislé na ňom. Predstavuje falošnú integritu, vyzerá nápomocný, upokojujúci, šľachetný.
8. Falošná úprimnosť nevydrží a postupne sa začne meniť na jeho pravé ja. Bude mať početné romantické vzťahy. Nie je oddaný nikomu okrem svojich vlastných častí tela.
9. Vo vzťahu viní ostatných. Jeho obete sú jednorázové objekty.
10. Jeho nedostatok svedomia je šokujúci, nepochopiteľný a emocionálne bolestivý voči obetiam. Náhle môže ukončiť vzťah a to bez akéhokoľvek súcitu. Ak je obeťou žena, je zlikvidovaná rýchlo, akonáhle sa vycibrí na „nového dokonalého partnera“. Alebo žena môže byť dostatočne silná, aby ukončila vzťah a zachránila to, čo sa ešte dá.
11. Môže vypustiť slovné vodítka o jeho skutočnom charaktere už na začiatku vo vzťahu, avšak jeho obete nedokážu pochopiť ich význam. Fantazíruje s nimi tak, ako aj s inými; chce z nich vyťažiť maximum, čo sa len vyťažiť dá. Obete sú tak očarené všetkou jeho sexuálnou pozornosťou, zrealizujúc tak všetko, čo im predkladá.
12. Časom sa v ňom odhalí nezamaskovaná Jezabel. Jej cieľom spôsobuje emočnú a finančnú devastácia a ich emočné zotavenie je zdĺhavé.
13. Získa si iných tak, že ťa odsúdi za to, že mu pripisuješ zlyhanie. Očakáva od ľudí, a aj vie, ako sa spriahnu proti tebe.
14. Nič nie je jeho vina.
15. Môžete trpieť a zomrieť a bude mu to jedno. Možno, že sa bude za vás „modliť“. To je prinajmenšom urážajúce.
16. V postavení v cirkvi to môže byť perfektný kresťan. Každý ho bude idealizovať a podporovať. Môže skončiť ako starší v zbore alebo ako pastor, alebo v nejakej inej pozícii autority. Je tak očarujúci, že každý je ním ohromený. Je to „pravý chlap “ a je typom človeka, ktorého ženy tajne obdivujú.
17. Keď s ním začnete mať problémy, bude zbor: „Modlici sa za teba.“ Premietne svoj hriech na vás a bude voči vám povýšenecký. Budete hriešnikom, stratený a potrebujúci vyslobodenie, nie však on. On má démona, ale vy budete mať zlú povesť. Úspešne ohovára.
18. Jezabel človek nie je Achab (pozri ďalšie príspevky). Jezabel je duch kontroly a vzbury. Diabol prichádza, aby kradol, zabíjal a ničil. Achab je tolerantný duch, ktorý iba umožňuje diablovi isť jeho cestou.
19. Jezabel osoby sú kruté, neúprimné, kontrolujúce a kritické, ak sa ukážu ich pravé farby.
Všetci, ktorí sa venujú rôznym formám okultizmu, sa dobrovoľne odovzdávajú do otroctva zlých duchov.
Zvlášť nebezpečné je využívanie služieb najrôznejších bioterapeutov, liečiteľov a akýchkoľvek paranormálnych spôsobov liečby.
Prečo je to tak?
Rôzne techniky východných cvičení a meditácií vyvolávajú zväčšenie energie kundalini, čo spôsobuje, že v človeku sa otvárajú tzv. čakry. Prispieva to k nadviazaniu kontaktu s energiami, ktoré majú zlý pôvod.
Prostredníctvom čakier, ktoré sú energetickými centrami, sa človek odovzdáva pod vládu zlej duchovnej sily, ktorú môže používať aj pri najrôznejších okultných praktikách.
P. Jacques M. Verlinde, narodený v Belgicku, ako sedemnásťročný odmietol Krista a celú katolícku náboženskú prax. Po ukončení štúdia a po získaní doktorátu z jadrovej chémie vycestoval do Indie. Žil tam štyri roky a v hinduistických ašramoch vo dne i v noci praktizoval rôzne meditačné techniky, cvičil jogu, odriekal mantru – a to všetko preto, aby sa otvoril a mohol okúsiť Boha. Nenašiel však to, čo hľadal. P. Verlinde si takto spomína na svoju neobyčajnú skúsenosť počas pobytu v Indii: „Počas dlhých meditácií sa mi mnohokrát stalo, že vo chvíli vychádzania z tohto zvláštneho stavu som vnútorne videl takýto obraz: tvár krásnej ženy, ktorá bola veľmi smutná a zároveň na mňa hľadela s veľkou nehou. Vždy ma to veľmi prekvapilo a pýtal som sa jej: ,Kto si?‘ Vždy, keď som kládol túto otázku, po jej tvári stekali slzy a mizla. Keď som sa po svojom obrátení zamýšľal nad týmto zážitkom, vnútorne som cítil, že to bola Panna Mária, ktorá sa mi snažila dať znamenie. Znamenie trpiacej matky, ktorá vidí, ako sa jej dieťa stráca, odchádza, ale ona rešpektuje jeho slobodu, môže mu darovať iba svoje slzy. Keď som už ako kňaz po prvýkrát v roku 1995 pricestoval do Poľska, navštívil som pútnický kostol Panny Márie v Čenstochovej. Ako veľmi ma prekvapilo, keď som počas slávenia svätej omše priamo pred ikonou Panny Márie náhle spoznal tvár ženy, ktorá ku mne prichádzala v Indii, aby sa so mnou stretla“ (J. M. Verlinde: Boh ma vytrhol z temnoty, str. 6).
Nedostatok lásky, či neláska tohto sveta a zlá interpretácia udalostí života spôsobili, že sme boli vo väzení vlastných vnútorných zranení.
Často sme nepríjemne prekvapení našimi neprimeranými reakciami v istých životných situáciách a divíme sa odkiaľ sa to v nás vzalo. Sme zviazaní hnevom, nenávisťou, neopodstatneným strachom napríklad z autorít, neschopnosťou prijať kritiku, obavou z neprijatia, kritickými výhradami ku všetkému a každému, nedostatkom úcty k sebe samému, posudzovaním, súdením a mnohými ďalšími vlastnosťami, ktoré nám brania prežívať lásku a prijať pokoj do srdca, ktorý nám Boh ponúka. Veľakrát sme sa mohli presvedčiť, že nemáme na to, aby sme sa z tohto väzenia dostali vlastnými silami. Je tu však niekto, kto má moc nás odtiaľ dostať. Ten, ktorý: „vskutku niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4 – 5), ten, ktorý zomrel na kríži za nás aj preto, aby sme znovu nadobudli stratenú slobodu – Ježiš Kristus. On môže vstúpiť do väzenia našich problémov, pokiaľ mu otvoríme dvere, pretože kľúče od zámku držíme v ruke my sami. Tie kľúče sa volajú „odpustenie“ a „pokánie“.
Na prvý pohľad sa zdá byť nelogické robiť pokánie a odpustiť niekomu, ktorý nám svojou necitlivosťou, či zlobou, zbabral život. Skôr by sme očakávali, že on by sa mal kajať, prísť za nami a poprosiť o odpustenie. Boh samozrejme túži, aby to urobil a začal žiť život lásky, ale nútiť ho k tomu nebude. Ak však chceme oslobodenie od našich problémov teraz, musíme prísť s iniciatívou my.
Prečo je potrebné odpustiť? Veď podľa „našej spravodlivosti“ by sme mali mať právo neodpustiť, ba dokonca sa odplatiť za zlo: „Nezľutuješ sa nad ním, ale: život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku a nohu za nohu!“ (Dt 19, 21). Ak však pozorne čítame evanjeliá, zistíme, že Ježiš vyučoval o potrebe odpustenia tak často, až sa ho Peter opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21). Potreba odpustenia sa dokonca dostala aj do modlitby, keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil správne sa modliť: A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom (Mt 6, 12). Ale stále zostala nezodpovedaná otázka, prečo je odpustenie také dôležité. Aby sme to pochopili musíme spoznať, ako veľmi sme sa my previnili voči Bohu! Náš hriech nelásky je taká veľká urážka Božej lásky, že mohol byť odčinený jedine krvou a dobrovoľnou, zástupnou smrťou nevinného a nekonečne milujúceho človeka. Túto podmienku mohol splniť len Boží Syn, Ježiš Kristus – nevinný, ktorý zaplatil za našu vinu. A práve kríž, nástroj Jeho nesmierne bolestivej smrti, najjasnejšie ukazuje na obludnosť našich hriechov, ale aj na inú dôležitú skutočnosť, a to, že Boh nám tu obrovskú urážku voči Nemu odpustil! Ak Boh odpustil nám, nemali by sme to isté urobiť tým, ktorí nám ublížili? „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33). Odpustiť máme preto že:
Boh odpustil nám; máme brvno v očiach ktoré nám bráni vidieť náš hriech voči Bohu a chceme odstraňovať triesku nelásky voči nám (Mt 7, 3),
ten kto nás zranil je Božie stvorenie, Boh ho miluje amá sním tak isto ako snami plán,
Boh chce, aby sme odpustili; neodpustenie je neposlušnosť voči Bohu,
dovoľujeme Bohu pracovať stým, kto nás zranil (nedržíme ho vo väzení svojho neodpustenia).
Ako v predošlom článku o horoskopoch, môžeme pokračovať ďalšou veľmi aktuálnou témou: navštevovaním čarodejníc, takzvaných liečiteľov, psychotronikov, astrológov, magnetizérov a podobných osôb.
Tak isto uvediem informácie od kňazov odborníkov: bývalého exorcistu Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Antona Solčianskeho, provinciála karmelitánov, a tak isto bývalého exorcistu Vojtecha Kodeta z Českej republiky a na Slovensku známeho exercitátora a exorcistu Eliasa Vellu, talianského exorcistu Raula Salvucciho a čestného predsedu i zakladateľa Medzinárodnej Asociácie Exorcistov, exorcistu rímskej diecézy, Gabriela Amortha. Všetky nasledujúce informácie uvádzam preto, aby do tejto problematiky bolo vneseného viac svetla, a aby sa viacero osôb mohlo uchrániť alebo i oslobodiť od veľmi negatívnych vplyvov na ich život.
K spomenutým osobám (čarodejníkom, takzvaným liečiteľom, psychotronikom, astrológom, magnetizérom používajúcim karty, kyvadlo, vkladanie rúk, rôzne amulety a mnohé ďalšie predmety) sa väčšinou prichádza preto, že človek má problémy duchovné alebo fyzické, často zdravotné alebo chce poznať svoju budúcnosť a pod. Musíme však povedať, že drvivá väčšina týchto osôb duchovne spolupracuje so zlými silami, so Satanom a jeho anjelmi, teda démonmi, ako to presne pomenováva katolícka vierouka v Katechizme Katolíckej cirkvi, v bodoch 2115-2117. Často však toto svoje nasmerovanie zakrývajú, napríklad zbožnými rečami, soškami svätých: Pána Ježiša, Matky Božej a podobne. Tak vzniká dojem, že tieto osoby vedú svätý život. Pritom však tomu tak väčšinou nie je.
Treba povedať, že tieto osoby môžu mať nadprirodzené schopnosti (ako napríklad odhaľujú choré miesta v tele, povedia človeku to, čo nikto nemá ako vedieť a pod.), pretože ako sme povedali spolupracujú s démonmi. Démoni sú padlí anjeli, ktorí odmietli službu Bohu. Ich hlavou a vodcom je Satan – Lucifer. Boh ponechal týmto anjelom ich prirodzenosť v tom, že majú vyššiu inteligenciu a schopnosti ako ľudia, pretože sú to bytosti duchovné. Avšak ich schopnosti sú obmedzené a v žiadnom prípade nie sú tak mocné ako Boh a jeho anjeli. Boh je všemohúci, všetko poznajúci a všadeprítomný. Lucifer a jeho anjeli nie sú ani všemohúci, ani všetko poznajúci, ani všadeprítomní. Preto môžu poznať iba sčasti alebo robiť iba určité veci, aj keď nadprirodzené, čím myslíme na veci, ktoré sa vymykajú z bežných prírodných zákonov. Preto, ak napríklad takzvaný liečiteľ alebo čarodejnica povie toto či ono, nemá absolútne poznanie, ani absolútnu istotu v tom, čo hovorí, aj keď spolupracuje s nečistými duchmi. Hlavne však treba povedať, že takzvaný liečiteľ či čarodejnica chcú pre človeka dobro iba naoko. Zdá sa, že chcú dobro, v skutočnosti však zapríčinia veľké zlo, a to nielen fyzické, ale hlavne duchovné.